Demokratická legitimácia
Postup pri záchrane Cypru odzrkadľuje hneď dva veľké nedostatky EÚ. Na jednej strane sú to enormné ťažkosti, ako ovládať krízu. Len dva dni po rozhodnutí sa musela skupina eurozóny opäť stretnúť, pretože bolo riziko, že zrušenie záruk na úspory cyperských bánk by znova vyvolali nestabilitu.
Na druhej strane je demokratická legitimácia mnohých rozhodnutí veľmi pochybná. To vedie k stúpajúcemu odmietaniu EÚ, ako na severe, tak aj na juhu Európy. Kontinent je rozdelený viac ako inokedy pred existeciou eurozóny, medzi veriteľov a dlžníkov. Toto rozdelenie pripomína aj jednu stať v Biblii, kde sa hovorí, že "bohatí majú chudobných v moci, dlžník je služobníkom svojho veriteľa". Aj o tom sú pomery súčasnej eurozóne.
V zjednotenej Európe v roku 2013 má sebezvaná „politická elita" všetko iné, len nie situáciu pod kontrolou. Európsky parlament je slabý a nie je v stave kontrolovať ani EU-komisiu, ani radu EÚ. Rade chýba transparentnosť a nemusí sa nikomu zodpovedať. Komisia prakticky zmizla s povrchu napriek tomu, že má viac kompetecií, ako kedykoľvek predtým. Zaoberá sa predovšetkým tým, že občanom ukazuje svojim politickým posolstvom a extrémnej strohosti len chrbát. To má byť demokratické vedenie Európy?
Európa v kríze legitimity
Tri roky po vypuknutí krízy rastie sklamanie v Európe a to v kľúčových krajinách, ktoré už nemienia trpieť tie neustále záchranné valy idúce smerom k periférii eurozóny, ktoré krajiny tam neustálym šetrením, zhoršovaním ekonomiky a stúpajúcou nezamestnanosťou nevidia po povestné "svetlo na konci tunela". Politické elity EÚ sa boja, že sa celý projekt, ktorý sa doteraz robil za zavretými dverami, rozbije. Boja sa otvorene diskutovať rôzne mienky v otvorených platformách. Potom sa robia rozhodnutia často len ekonomicky orientované, ktoré nie sú dostatočne demokraticky podložené.
V kríze sa plne ukázal deficit európskej demokracie. Rovnováha inštitúcií sa posúva a rozhodnutia medzi jednotlivými vládami získávajú na váhe. Nemecko pritom získava znepokojujúcu dominanciu. V kríze sa teda stala európska demokracia jednou šedou zónou. EÚ nutne potrebuje väčšiu demokratickú kontrolu európskym parlamentom. EÚ nemôže mať dlhé trvanie, keď jej občania prestávajú rozumieť, nevedia sa s ňou stotožniť a potom je len samozrejmé, že nesúhlasia s jej smerovaním. Tento deficit nedôvery v EÚ musia európski politici konečne začať riešiť a občanom vysvetlovať, kde sú tie priority EÚ aj pre nich konkrétne. Žeby nemali dosť "dlhý dych" pre taký veľký projekt, akým bezosporu Európska únie je?
Mnohojazyčnosť
Problémom EÚ je aj jej mnohojazyčnosť. EÚ má tri úradné jazyky, anglický, francúzsky a nemecký. V členských krajinách sa ale hovorí 23 jazykmi, čo spôsobuje 506 možných kombinácií pre ktoré je treba tlmočníkov, ktorých je v súčasnosti do 3000. EÚ produkuje 1,76 milióna strán s prekladmi v cene 300 miliónov eur. Keď pristúpi 1. júla Chorvátsko, pribudne ďaľší nový jazyk. V Európe sa ťažko urobí nejaká zmysluplná dohoda o jednom spoločnom jazyku. Aj to je ďaľší dôvod, prečo nemôžu vzniknúť Spojené štáty európske, podľa vzoru USA, ktoré majú jeden spoločný jazyk.
Byrokracia
Pre EÚ pracuje 56 000 ľudí a jej administratíva stojí ročne 9 miliárd eur. Nezmyslom je napríklad, že európsky parlament zasadá 12 krát do roka aj vo francúzskom Štrasburgu. Francúzska vláda vetom blokuje rozhodnutie väčšiny (75 %) poslancov EP, aby parlament zasadal len na jednom mieste. Navyše sa týmto neekonomickým cestovaním ročne vypustí do atmosféry ešte aj 19.000 ton kysličníka uhličitého. Tomu sa povie podpora k zlepšeniu životného prostredia? Tu by malo dôjsť konečne k zmene.
Euro
Spoločná mena spôsobila skoro vo všetkých krajinách eurozóny hospodársky útlm a viedla k nezodpovednému nárastu štátnych dlhov. Navyše spôsobuje aj rastúce nepriateľstvo medzi veriteľskými a dlžníckymi krajinami. Veď aj veľa dobre nažívajúcich rodín sa často rozvadí práve na peniazoch. Ako vidno s európskymi krajinami je to veľmi podobné. Nemohúcnosť predstaviteľov Európskej únie a dokonca ich určitá podriadenosť globálnym finančným zoskupeniam premenila aj menovú eurozónu na dlhovú úniu, ktorá slúži k faktickej privatizácii štátnych rozpočtov a národných bánk štátov eurozóny a to v prospech súkromných bánk. To síce zásadne odporuje Maastrichtskej zmluve, ktorá je práve v týchto dňoch 20 rokov v platnosti, ale akosi to politikom nevadí. Najväčším problémom eurozóny bolo a je práve nedodržiavanie tejto platnej zmluvy, ako aj pravidiel týkajúcich sa zadlžovania štátov, ktoré zaviedli euro. Podľa zmluvy zodpovedajú za vlastné dlžoby a nemôžu tieto prenášať na iné krajiny, ako sa to teraz deje. Množiace sa rozpočtové deficity krajín eurozóny sú preto najväčšou hrozbou a povedú k rozpadu menovej únie. Krajiny eurozóny by mali popri eure zaviesť paralelne aj svoje pôvodné meny, ako to dnes navrhujú aj viacerí ekonómovia - najmä ako platidlo v zahraničnom obchode. Len takýto model môže zabezpečiť zachovanie eura a samozrejme aj bezkompromisné dodržiavanie platných zmlúv.
Vízia
Ako Európan som absolútne za Európu! Veď vznik Európskej únie mal aj dobré základy: voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Európa bez hraníc sa konečne stala aj miestom mieru. Keď chce vo svetovej konkurencii obstáť, musí ostať spolu. Ale nie za cenu toho, že táto Európa bude len o peniazoch (eurozóna) a pri živote sa udrží len za cenu trasférových platieb, to vôbec nebol zmysel vzniku EÚ, ale ani eurozóny. Som toho názoru, že je potrebné podporovať európsku integráciu, ale len takú, ktorá nebude v rozpore s národnými záujmami krajín, teda aj Slovenskej republiky. V Bruseli treba preto viac bojovať za záujmy krajiny a rešpektovať princíp subsidiarity jednotlivých krajín. V žiadnom prípade sa nemôže pripustiť degradácia identity a ekonomickej suverenity európskych národov, ktoré prešli dlhým historickým vývojom tohto kontinentu, vrátane slovenského národa. Preto treba zavrhnúť myšlienku vybudovania federálneho európskeho superštátu. Jeden experiment s eurom hádam už všetkým, ako poučenie, stačil.
Slováci dnes nemajú len možnosť cestovať a pracovať v EÚ, ale samozrejme majú aj spolurozhodovať o tom, ako bude Európa vyzerať v budúcnosti. Európska únia ale nutne potrebuje systémové zmeny, ktoré sa musia odvíjať plne demokraticky, čiže pod kontrolou európskeho parlamentu, do ktorého si volia aj Slovenky a Slováci svojich 13 zástupcov. Tí by mali potom prioritne (keď to už nerobí vláda) obhajovať záujmy Slovenska. Krajina preberá európske nariadenia a dosť neaktívne vstupuje do procesu tvorby európskej legislatívy. Ministri sa na radách správajú pričasto pasívne a premiér potom už len preberie to, na čom sa dohodla väčšina. Slovensko by malo byť v únii, podľa môjho názoru, oveľa aktívnejšie. Veď je rovnocenným členom Európskej únie.
